Ako sa z Huawei stala hrozba?

Autor: Viliam Kaliňák | 18.4.2021 o 15:21 | (upravené 18.4.2021 o 20:05) Karma článku: 2,33 | Prečítané:  601x

Čínsky technologický gigant Huawei aj naďalej zostáva v centre dvoch medzinárodných debát – o obchodnej vojne medzi Spojenými štátmi a Čínou, a výstavbe nových 5G sietí.

Doterajšie kroky Bidenovej administratívy totiž nenasvedčujú tomu, že by sa postoj Washingtonu voči tejto spoločnosti mal v blízkej budúcnosti zmeniť. Čo sa však môže zmeniť je postoj štátov z celého sveta, ktoré museli pod jeho priamym či nepriamym nátlakom začať reflektovať túto zahraničnú politiku USA a v niektorých prípadoch sa jej dokonca podrobiť.

Faktom ale naďalej zostáva, že do dnešného dňa nebol predložený jediný dôkaz, ktorý by dosvedčil údajnú čínsku konšpiráciu voči Západu. Spojené štáty naviac neboli vierohodne schopné obhájiť svoje tvrdenia a už vôbec nie to, ako spolupráca čínskych firiem s armádou zapadá do vojenských plánov Číny. A práve to vyvoláva otázky o tom, či je tento spor s Huawei a inými čínskymi spoločnosťami založený na faktických bezpečnostných dôvodoch, alebo tým len Američania sledujú svoje vlastné mocenské záujmy. Text preto poukáže na to, ako a prečo sa z Huawei stala hrozba pre USA, ako sa toto vnímanie problému snažil Washington vnútiť predovšetkým svojim spojencom spoza Atlantiku, a prečo je hrozba, za akú sa táto čínska firma považuje v Spojených štátoch, zle odkomunikovaná.

Iniciátorom ministerstvo obrany

Hnacím motorom sekuritizačného procesu informačných technológií v USA bola a je nová vojenská doktrína z prelomu milénia, ktorej víziou bolo pretransformovať ozbrojené sily tak, aby si do budúcna zaistili dominantné postavenie v každej operačnej oblasti boja. Kľúčom k tomu bol podľa dokumentov Joint Vision 2010 a Joint Vision 2020 predovšetkým vývoj a integrácia nových technológií do „systému systémov“ a následné dosiahnutie informačnej prevahy na bojisku. Predpokladalo sa, že vďaka tomuto systému a obrovskému množstvu informácií by armáda do budúcna získala značnú výhodu v podobe lepšieho prehľadu na bojisku a schopnosti rozhodovať o ďalších krokoch a koordinácii bojových a logistických jednotiek. Dokumenty ale zároveň upozornili, že práve tieto informačné technológie by sa mohli stať terčom pre protivníkov USA, ktorí by skrze nich dokázali efektívne spomaliť, odstrašiť či dokonca oslabiť prevahu amerických vojenských spôsobilostí.

V tomto duchu sa následne niesli dve štúdie, ktoré si americké ministerstvo obrany vyžiadalo od Národnej rady pre výskum. Realizing the Potential of C4I upriamila pozornosť na to, že veliace systémy armády boli závislé na komerčne dostupných zariadeniach, ku ktorým mali prístup aj protivníci, a že boli často závislé aj od civilnej informačno-komunikačnej infraštruktúry, cez ktorú by mohli viesť kybernetické útoky voči nim. Critical Technology Accessibility naopak poukázala na problémy súvisiace s trhom týchto produktov. Americké technologické spoločnosti, ako napríklad Intel, totiž vo veľkom investovali do fabrík v Juhovýchodnej Ázii, kde sa vyrábali dôležité komponenty informačno-komunikačných zariadení. Americká armáda preto musela zvážiť riziko, že potenciálny protivník by vďaka tomu mohol jednak získať prístup k pokročilým americkým technológiám, a jednak by mohol manipulovať s výslednými produktmi vo svoj prospech.

Impulzom pre sekuritizáciu Huawei bola správa amerického bezpečnostného think-tanku RAND Corporation, ktorá v roku 2005 upozornila, že niektoré čínske spoločnosti udržiavajú úzke vzťahy s čínskou armádou a spolupracujú s ňou na vývoji zbraňových a veliacich systémov. Práve Huawei mal v tomto zohrať kľúčovú rolu tým, že vďaka spolupráci s americkými spoločnosťami mal prístup k špičkovým informačným technológiám, ktoré výrazne vylepšili komunikačnú a operačnú bezpečnosť čínskej armády. Podľa RAND mohli tieto informačno-komunikačné technológie poslúžiť do budúcna aj na dosiahnutie vojenskej prevahy v boji, a to predovšetkým v súvislosti s možným konfliktom v Taiwanskom prielive, kde by mohli ohroziť vojenské operácie USA. Odporučil preto zvážiť kontrolu vývozu amerických technológií do Číny.

Spojené štáty tak na svojej ceste k informačnej prevahe museli čeliť dvom veľkým výzvam – ako zamedziť Číne v prístupe k americkým pokročilým technológiám a ako sa ubrániť pred potenciálne nebezpečnými zariadeniami z Číny.

V prvom prípade zasiahla americká vláda tak, že preventívne zablokovala Huawei v nákupe telekomunikačnej spoločnosti 3Com, dodávateľa ministerstva obrany. Už v tom čase americká vláda argumentovala tento krok obavami o národnú bezpečnosť. Dôkazy o tom, že Huawei funguje ako predlžená ruka čínskej armády ale v tom čase ešte nemala. Tie mala za úlohu získať až tajná služba ministerstva obrany NSA o pár rokov neskôr v rámci kybernetickej operácie Shotgiant. Okrem dokázania tejto spolupráce mali tajní agenti tiež za úlohu jednak vyhľadať dôkazy o tom, že spoločnosť vytvára vo svojich produktoch zadné dvierka pre čínsku armádu, a jednak vytvoriť si vlastné takéto backdoory a zaistiť si tak prístup do sietí protivníkov, ktorí produkty Huawei používajú.

Prevládli dojmy nad faktami

Medzi rokmi 2010 a 2011 dostala firma stopku aj v prípade akvizície ďalšej technologickej spoločnosti 3Leaf, výstavby mobilnej siete pre operátora Sprint či výstavby siete pre zložky integrovaného záchranného systému. Po protestoch, že technológie Huawei nepredstavujú hrozbu pre národnú bezpečnosť USA začal výbor Snemovne reprezentantov pre spravodajské informácie vlastné vyšetrovanie.

Záverečná správa ale hneď v úvode naznačila, že operácia Shotgiant zrejme nebola úspešná. Výbor totiž poukázal na značný nedostatok informácií o možnom napojení čínskeho štátu na telekomunikačné sektor. Napriek tomu dospel k záveru, že Huawei predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, pretože akákoľvek jej účasť v kritickej infraštruktúre by umožnila Číne podnikať obchodnú špionáž či narušiť telekomunikačné siete. Pri tomto kroku však treba zdôrazniť kontext v ako k nemu došlo.

Po prvé, až na jednu výnimku, výbor nedokázal potvrdiť ani vyvrátiť opodstatnenosť akýchkoľvek obvinení voči tejto spoločnosti. Huawei totiž nechcel vydať všetky požadované interné dokumenty o jeho štruktúre, histórii, vlastníctve, operáciách či finančných záväzkoch a manažmente. Závery výboru tak neboli založené na dôkazoch, ale na dojmoch zo správania sa firmy, jej prístupu k vyšetrovaniu a dvoch predpokladoch – že Čína je dostatočne motivovaná na to, aby zasahovala do globálneho technologického reťazca, a že čínske zákony zaväzujú Huawei k spolupráci s vládou.

Po druhé, jediné čo výbor dokázal vierohodne preukázať bolo porušenie duševného vlastníctva a krádež technológií od spoločnosti Cisco, ku ktorej došlo ešte v roku 2003. Rovnako ale ako o pár rokov neskôr v prípade Motoroly alebo T-Mobile, v žiadnom z týchto prípadov nehrala rolu kybernetická špionáž, ale došlo k nim za pomoci ľudí na mieste činu. Výbor tak neopodstatnene priamo spojil Huawei s kybernetickou špionážou Číny, ktorá v tom čase zapĺňala titulky novín a ktorá nakoniec viedla k známej dohode medzi Washingtonom a Pekingom o jej zastavení.

Po tretie, výbor spojil Huawei a iné čínske spoločnosti s hrozbou narušenia kritickej infraštruktúry USA skrze kyberpriestor, ktorá sa dovtedy spájala len s teroristami. S ohľadom na to, že v prípade čínskych kybernetických operácií proti USA ide výhradne o kybernetickú špionáž, aj v tomto prípade bol záver výboru neopodstatnený. Prečo k nemu ale došlo sa dá jednoducho vysvetliť zmenou v bezpečnostnom prostredí USA. Na jednej strane to bol úspech Obamovej administratívy, počas ktorej sa podarilo zabiť Usámu bin Ládina, symbol amerického boja proti terorizmu. Na strane druhej to bol nástup Si Ťin-pchinga a jeho ambícií o čínskom sne. Rozhodnutie o tom, že Huawei predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť USA tak prišlo v čase, kedy vojna proti teroru spela k svojmu koncu a na medzinárodnej scéne sa objavila nová výzva.

Tlak na spojencov

Vplyv ministerstva obrany a zmena v bezpečnostnom prostredí USA nakoniec viedli k tomu, že Washington začal vykresľovať Huawei ako hrozbu aj v očiach svojich európskych spojencov v otázke 5G sietí. Hlavný veliteľ spojeneckých vojsk NATO v Európe, americký generál Curtis Scaparrotti, začiatkom roka 2019 varoval Nemecko pred možnou exfiltráciou dát z ich siete. Zároveň dodal, že „ak sa [produkty Huawei] objavia aj v ich obranných komunikačných kanáloch, potom s nimi nebudeme komunikovať. A to by bol pre armádu problém“.

Varovania pred špionážou a vyhrážky o možnom zastavení spravodajskej spolupráce sa však ani v Nemecku, ani vo zvyšku Európy nestretli s porozumením. Diplomatická misia spočiatku zlyhávala predovšetkým preto, že Američania nedokázali predložiť akékoľvek dôkazy o tom, že technológie Huawei by mohli byť reálne zneužité čínskou armádou.

Spojené štáty preto následne využili svoju silnú ekonomiku k tomu, aby pomocou rôznych sankcií a zákazov narušili konkurencieschopnosť čínskej spoločnosti a prinútili štáty uvažovať inak. Táto „vyzbrojená vzájomná závislosť“ obchodných vzťahov mala zásadný vplyv na rozhodnutie o zákaze Huawei vo Veľkej Británii. Podľa štátneho tajomníka pre digitálnu, kultúrnu, mediálnu a športovú agendu: „Nové opatrenia USA obmedzujú schopnosť Huawei vyrábať dôležité produkty za pomoci amerických technológií alebo softvéru... Vzhľadom na neistotu okolo dodávateľského reťazca Huawei, ktorú to vytvára, Veľká Británia si už naďalej nemôže byť istá, že bude schopná garantovať bezpečnosť budúcich 5G zariadení Huawei, ktoré budú zasiahnuté touto zmenou v amerických pravidlách pre výrobu v zahraničí.“

Minimálne na Londýn, hlavného spojenca Washingtonu, tak táto konfrontačná politika zaberala. Vo zvyšku Európy ale naďalej nežala veľký úspech. Podľa bývalého námestníka amerického ministerstva zahraničných vecí Keitha Kracha preto muselo dôjsť k zmene. Nakoľko vyjednávania s vládami nikam neviedli, americká diplomacia sa po novom rozhodla obísť ich a konzultovať otázku Huawei priamo s telekomunikačnými operátormi. Teda s koncovými zákazníkmi čínskej spoločnosti, ktorých chcela odradiť od nákupu jej technológií. Pokiaľ by sa to podarilo, značka Huawei by sa neobjavila v európskych 5G sieťach, a to aj bez formálneho vládneho zákazu. Štátom tak už nehrozilo poškodenie vzťahov s Čínou, pokiaľ by k nemu došlo, a mohli sa tak pridať na stranu Washingtonu.

V priebehu roka 2020 podpísali s USA spoločné vyhlásenia k bezpečnosti 5G sietí postupne Lotyšsko, Česko, Slovinsko, Litva, Severné Macedónsko, Bulharsko a nakoniec aj Slovensko. Otázkou ale zostáva, do akej miery sa americkí diplomati zapríčinili o zvrátenie postoja týchto štátov, prevažne z bývalého Východného bloku, ktorých pokúšali aj investičné plány Pekingu. Tejto téme sa totiž, napríklad na Slovensku, médiá ani iní výskumníci a investigatívci nevenovali.

Paralela k Iraku

Po skončení Bushovej vojny proti teroru a nástupe ambiciózneho Si Ťin-pchinga sa zdá, že Spojené štáty potrebovali nájsť nového obetného baránka. V tomto prípade boli zámienkou pre zadržiavanie rastúceho vplyvu a sily Číny údajné zadné vrátka v technológiách Huawei, cez ktoré by čínska armáda mohla narušiť kritickú infraštruktúru štátu či podnikať obchodnú špionáž.

Doterajšie skúsenosti s čínskymi kyberoperáciami ale odporujú predpokladanej hrozbe narušenia kritickej infraštruktúry. Do dnešného dňa nebol zaznamenaný jediný prípad, kedy by Čína podnikla závažný dizruptívny alebo deštruktívny útok voči svojmu cieľu. Túto hrozbu síce nie je možné úplne vylúčiť, doterajšie skutočnosti ale nasvedčujú tomu, že riziko, že k tomu v blízkej budúcnosti dôjde, je oveľa nižšie ako sa prezentuje. Ostáva teda len v hypotetickej rovine. Vyhlásenia dnes už bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby o tom, že Čína bude môcť vypnúť našu infraštruktúru na diaľku sa tak nezakladajú na reálnych skúsenostiach, ale vychádzajú z predpokladov, domnienok.

Pri absencii dôkazov zostáva jediným pádnym argumentom v tejto debate čínsky zákon z roku 2017, ktorý od čínskych spoločností vyžaduje súčinnosť so spravodajskými službami pri získavaní informácií. V súvislosti s kybernetickou špionážou ale vyvstáva otázka, prečo by vôbec čínska armáda potrebovala takúto spoluprácu. Čína dokázala kradnúť obchodné tajomstvá, tajné dokumenty vlád, patenty a iné cenné aktíva aj bez pomoci Huawei. Bohato jej k tomu doteraz stačili zraniteľnosti v už existujúcej infraštruktúre, phishingové e-maily a celkovo slabá kybernetická bezpečnosť či už vo verejnej, alebo súkromnej sfére. Stačí pripomenúť nedávne útoky proti Česku a Nórsku, pri ktorých údajne čínski hekeri zneužili štyri zraniteľnosti v Microsoft Exchange Server. Pokiaľ si teda Čína vie zabezpečiť prístup do sietí a systémov svojich protivníkov aj inak, nepotrebuje k tomu žiadnu tajnú spoluprácu na zadných dvierkach. Práve naopak, inštalácia tajných zadných dvierok bola doteraz doménou Spojených štátov, napríklad v prípade šifrovacích zariadení od spoločnosti CryptoAG, iných informačných technológií od Cisco, Dell, Juniper alebo už vyššie zmieneného Huawei v rámci operácie Shotgiant.

Neopodstatnené kroky, ktoré americká vláda podnikla voči Huawei, či už doma alebo za Atlantikom, tak pripomínajú skôr situáciu s jadrovými zbraňami v Iraku. Na pozadí udalostí z 11. septembra 2001 si americká vláda vtedy tiež potrebovala vymyslieť zámienku, ako legitimizovať vojenskú intervenciu v krajine. A rovnako ako aj dnes, aj vtedy čelila kritike za to, že nepreukázala žiadne dôkazy, ktoré by jej kroky oprávnili.

Čínske technológie od Huawei tak v čase mieru nepredstavujú o nič väčšiu hrozbu, než technológie z iných krajín. Čína v čase mieru neviedla disruptívne ani deštruktívne útoky voči kritickej infraštruktúre žiadneho štátu a pre kybernetickú špionáž využívala primárne zraniteľnosti v už existujúcej infraštruktúre. Naopak, špionáž Huawei prebiehala výlučne za pomoci ľudí na mieste činu, nie cez internet. Hrozba, akou sa čínska firma vo svete vykresľuje, je tak odkomunikovaná nesprávne, až zavádzajúco.

Na sekuritizačný proces čínskych technologických firiem je preto treba nahliadať cez prizmu informačnej prevahy na bojisku tak, ako ju vníma americké ministerstvo obrany. Podľa správy tajnej služby DIA by čínska armáda mohla využiť svoje kybernetické kapacity predovšetkým na podporu svojich vojenských operácií v čase konfliktu včasným získaním informácií o nepriateľovi, čím by dokázala obmedziť jeho mobilizáciu a akcieschopnosť, alebo pre podporu konvenčných síl priamo na bojisku. Ak teda Washington v skutočnosti vníma technológie Huawei ako „taktickú zbraň“, ktorá dokáže zmeniť priebeh boja, a začal ju v čase mieru rapídne sekuritizovať medzi spojencami aj skrze nátlak, vojna s Čínou musí byť z jeho pohľadu nevyhnutná udalosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prokurátor Remeta: Začali sme trestné stíhanie pre zmarenie razie inšpekcie

Spory medzi silovými zložkami trvajú už týždne.

Komentár Zuzany Kepplovej

U Pelleho nehľadajú riešenia, ale výhovorky (komentár)

Žiadne "naučiť sa žiť s covidom" neexistuje a oni to dobre vedia.


Už ste čítali?